Rozprávate sa s niekým, koho ste práve spoznali. Chcete pôsobiť priateľsky, no pri dlhom očnom kontakte sa necítite dobre. Keď sa pozriete bokom, obávate sa, či nepôsobíte nezaujato. Dobrá komunikácia však nestojí na tom, ako dlho sa dokážete niekomu pozerať do očí.
Záujem sa dá prejaviť aj spôsobom, akým reagujete na slová, nechávate druhému priestor a prispôsobujete tempo rozhovoru. Ide o rozhovor zrozumiteľný pre druhého a prirodzený pre vás.
Očný kontakt je jeden signál, nie skúška pozornosti
Pohľad do očí môže naznačovať pozornosť alebo záujem. Sám osebe však nehovorí, čo človek cíti ani či rozumie tomu, čo počuje. Niekto sa pri premýšľaní pozerá bokom, ďalší sleduje ústa hovoriaceho a inému dlhý priamy pohľad nevyhovuje. Úlohu má aj prostredie či zvyky.
Na druhej strane človek, ktorý sa na vás pozerá bez prerušenia, nemusí automaticky pozorne počúvať. Môže premýšľať nad odpoveďou alebo sa iba snažiť pôsobiť zdvorilo. Preto je užitočnejšie sledovať súlad medzi tým, čo druhý hovorí, ako reaguje a aký priestor vám dáva.
Ak vám očný kontakt nie je príjemný, nemusíte si vybrať medzi nepríjemným pozeraním a úplným odvrátením sa. Môžete sa pozrieť na tvár, potom na predmet rozhovoru a vrátiť sa k hovoriacemu. Neexistuje časový pomer, ktorý by bol správny pre všetkých.
Päť spôsobov, ako ukázať, že počúvate
Pozornosť môžete prejaviť viacerými spôsobmi. Vyberte tie, ktoré vám vyhovujú a nepôsobia naučene.
- Reagujte na konkrétny obsah. Namiesto neurčitého prikyvovania skúste vetu: „Takže najťažšie bolo, že sa plán zmenil na poslednú chvíľu.“ Druhý vás môže opraviť.
- Nechajte dohovoriť myšlienku. Krátka pauza nemusí byť výzvou, aby ste okamžite začali hovoriť. Pri citlivej téme sa môže hodiť.
- Udržujte otvorený priestor na rozhovor. Ak je to pohodlné, natočte sa telom k človeku, s ktorým hovoríte. Nemusíte sa pritom približovať.
- Použite prirodzené krátke reakcie. „Rozumiem“, „A čo nasledovalo?“ alebo primerané prikývnutie môžu rozhovor podržať. Nehovorte ich mechanicky.
- Odstráňte zbytočné vyrušenie. Ak nemusíte, počas dôležitého rozhovoru nekontrolujte telefón.
Tieto prejavy majú spoločnú vlastnosť: umožňujú druhému zistiť, že jeho slová majú pokračovanie vo vašej reakcii. Nepotrebujú pritom nepretržitý pohľad. Záujem sa nedokazuje fyzickou blízkosťou.
Keď vám priamy pohľad druhého prekáža
Niektorí ľudia udržiavajú pri rozhovore dlhší očný kontakt, než je vám príjemné. Snaha vydržať môže odviesť pozornosť od rozhovoru. Máte právo upraviť spôsob kontaktu bez vysvetľovania svojich pocitov do detailu.
Skúste odvrátiť pohľad prirodzene pri premýšľaní alebo pri ukazovaní na vec, o ktorej sa rozprávate. Ak sedíte oproti sebe a je vám nepríjemne, môže pomôcť mierne pootočenie stoličky.
Pri dlhšom stretnutí si môžete zvoliť usporiadanie, v ktorom nesedíte priamo oproti sebe, napríklad pri spoločnom dokumente alebo počas prechádzky. Môžete tak sledovať spoločný predmet a zároveň sa rozprávať.
Ak je situácia dostatočne dôverná, dá sa to povedať aj priamo: „Lepšie sa mi premýšľa, keď sa občas pozriem bokom. Počúvam vás.“ Veta predchádza dojmu, že rozhovor ignorujete.
Keď pohľad odvracia druhý človek
Pri novom známom môžete nadobudnúť dojem, že ho nudíte, keď sa nepozerá vaším smerom. To je však iba jedna z možností. Môže len premýšľať nad odpoveďou alebo vnímať okolie. Nemeňte obsah ani tempo rozhovoru len preto, že ste zachytili jeden nejednoznačný signál.
Najskôr si všimnite, či druhý reaguje na vaše otázky, nadväzuje na tému a má priestor povedať vlastný názor. Ak áno, nemusíte pohľad nijako riešiť. Ak odpovedá iba jednoslovne, rozptyľuje sa alebo sa opakovane obracia inam, môžete preveriť praktickú stránku rozhovoru: „Je teraz vhodná chvíľa?“ alebo „Chcete v tom pokračovať neskôr?“
Vyhnite sa vetám typu „Pozrite sa na mňa, keď s vami hovorím“, pokiaľ na to nie je osobitný praktický dôvod. Taká požiadavka môže vytvoriť tlak bez spoľahlivej informácie o záujme.
Ako prispôsobiť svoje správanie konkrétnej situácii
Rovnaké správanie môže v rôznych situáciách pôsobiť inak. Pri dôležitých informáciách je vhodnejšie overiť porozumenie než pri nezáväznom rozhovore. Pomáha preto vybrať prejav pozornosti podľa účelu rozhovoru.
| Situácia | Čomu sa vyhnúť | Čo môžete skúsiť |
|---|---|---|
| Prvé zoznámenie | Nútenému dlhému pohľadu a rýchlemu hodnoteniu dojmu | Krátky pozdrav, uvoľnený postoj a otázku k spoločnej téme |
| Človek opisuje problém | Neustálemu prikyvovaniu bez porozumenia | Krátke zhrnutie a otázku, či chce radu alebo len vypočuť |
| Pracovná dohoda | Spoliehaniu sa na úsmev ako dôkaz súhlasu | Slovné potvrdenie, kto urobí ďalší krok a dokedy |
| Rozhovor v hlučnom priestore | Približovaniu sa bez ohľadu na osobný priestor | Presun na pokojnejšie miesto alebo prosbu o zopakovanie |
| Druhý sleduje telefón | Okamžitému obvineniu z nezáujmu | Otázku, či má niečo súrne a či je lepší iný čas |
Tabuľka nie je súbor pravidiel slušného správania pre každého. Je to pomôcka na výber reakcie. Všímajte si, či pomáha porozumeniu, nie len kontrole gest.
Modelová situácia pri stretnutí s novými ľuďmi
Predstavte si modelovú situáciu: na stretnutí miestneho spolku sa zoznámite s človekom, ktorý rozpráva pokojne, ale pri vašich otázkach často pozerá k oknu. Začnete hovoriť rýchlejšie a unikajú vám jeho odpovede.
Iný postup môže vyzerať takto. Spomalíte vlastné tempo a opýtate sa na konkrétnu vec, ktorú práve spomenul: „Hovorili ste, že pripravujete spoločnú akciu. Čo na nej máte na starosti?“ Pri odpovedi sa sústreďte na slová.
Po niekoľkých vetách sa rozhovor prirodzene presunie k programu podujatia, ktorý máte obaja pred sebou. Pozriete sa naň, nie na seba. Ak druhý sám položí otázku, rozhovor sa zmysluplne rozvíja aj bez dlhého pohľadu.
Ak by však odpovedal veľmi stručne a stále sa obzeral k dverám, môžete povedať: „Nechcem vás zdržiavať. Máte ešte chvíľu?“ Môže tak rozhovor zdvorilo ukončiť. Zdvorilosť je aj schopnosť nechať druhému priestor odísť.
Pozornosť vyjadruje aj vzdialenosť, hlas a gestá
Očný kontakt nikdy nefunguje izolovane. Ak hovoríte veľmi potichu a druhý vás nepočuje, ústretovejšie môže byť mierne zvýšenie hlasu než snaha pozerať sa mu dlhšie do očí. Ak pri vysvetľovaní výrazne gestikulujete, sledujte, či máte dosť priestoru, aby ste niekoho nechtiac nezasiahli.
Niekto sa pri smiechu rád dotkne ramena známeho človeka, inému takýto dotyk prekáža. Nepovažujte ho automaticky za dôkaz blízkosti a ani ho nepotrebujete opätovať. Ak si nie ste istí, bezpečnejšie je ponechať si primeraný odstup a sledovať slovnú dohodu, nie vyvodzovať súhlas z úsmevu.
Pri výrazne gestikulujúcom človeku nemusíte zvýšiť vlastnú energiu. Ak odpovedáte pokojne a k téme, rozdielny štýl nemusí komunikácii prekážať. Ani jeden nemusí preberať cudzí štýl.
Kedy je lepšie povedať veci priamo
Neverbálne prejavy pomáhajú dopĺňať rozhovor, ale nie vždy dokážu odstrániť nejasnosť. Pri dohode alebo nepohodlí je lepšia krátka veta než odhadovanie úmyslov.
Pomôcť môžu napríklad tieto formulácie:
- Keď vám pohľad prekáža: „Občas sa pri rozmýšľaní pozerám bokom, ale vnímam, čo hovoríte.“
- Keď vás rozptyľuje okolie: „Je tu dosť ruchu. Presunieme sa o kúsok ďalej?“
- Keď si nie ste istí záujmom: „Je to pre vás teraz dobrá chvíľa, alebo sa dohodneme inokedy?“
- Keď je téma dôležitá: „Len si overím, či sme sa dohodli na tom istom.“
- Keď potrebujete odstup: „Bude mi príjemnejšie, keď budeme stáť trochu ďalej od seba.“
Tieto vety nehodnotia úmysly. Opisujú potrebu a ponúkajú riešenie.
Keď má každý iný spôsob kontaktu
Nie všetci ľudia vidia, vnímajú alebo používajú pohľad rovnako. Niekomu očný kontakt pomáha pri sústredení, inému môže pozornosť sťažovať. Pri zrakových odlišnostiach nemusí byť pohľad použiteľným signálom vôbec. Líšia sa aj spoločenské zvyky. Z jedného prejavu preto nevyvodzujte povahovú vlastnosť ani zdravotný záver.
Ak vám na vzájomnej komunikácii záleží, skúste sa po čase opýtať na praktickú preferenciu: „Vyhovuje vám rozprávať sa pri chôdzi, alebo si radšej sadneme?“ Je to rešpektujúcejšie než vynucovať si určitý pohľad.
Nie každá situácia sa vyrieši prispôsobením. Ak niekto opakovane ignoruje vašu výslovnú prosbu o odstup, nerešpektuje odmietnutie dotyku alebo vás zámerne zastrašuje, problémom už nie je neisté čítanie signálov. Dôležité sú jasné hranice a podľa okolností aj ukončenie kontaktu či privolanie pomoci.
Jedna skúška pri najbližšom rozhovore
Pri najbližšom bežnom rozhovore si vyberte jedinú vec na pozorovanie: dokážete nadviazať na poslednú dôležitú vetu druhého človeka bez toho, aby ste kontrolovali dĺžku svojho pohľadu? Všimnite si, ako ste reagovali na obsah.
Ak áno, skúste rovnaký prístup aj v inej situácii. Ak nie, zistite, čo vás rušilo: hluk, únava, rýchle tempo alebo pocit, že musíte pôsobiť určitým spôsobom. Podľa toho zmeňte podmienky rozhovoru, nie nutne svoju osobnosť. Dobrým výsledkom nie je dokonalý očný kontakt, ale chvíľa, v ktorej si dvaja ľudia rozumejú o niečo presnejšie.
