Najprv počúvať, až potom vysvetľovať

Dieťa nemusí hneď potrebovať riešenie

Predstavte si, že dieťa príde domov a povie: „Nikto ma nemá rád.“ Prirodzená reakcia môže byť rýchle uistenie: „To nie je pravda.“ Možno máte pravdu, ale dieťa sa z tejto odpovede nemusí dozvedieť, že ste pochopili jeho zážitok.

Skúste postup v troch krokoch. Najskôr pomenujte to, čo počujete: „Vyzerá to, že ťa dnes niečo zabolelo.“ Potom sa opýtajte na konkrétnu situáciu: „Čo sa stalo?“ Až keď poznáte viac súvislostí, zisťujte, čo dieťa potrebuje: „Chceš to zatiaľ len povedať, alebo spolu vymyslíme, čo spraviť?“

Počúvanie neznamená súhlas so všetkým. Ak dieťa niekoho urazilo, môžete uznať jeho sklamanie a zároveň pomenovať neprijateľné správanie. Napríklad: „Chápem, že si bol nahnevaný. Nadávať však nie je v poriadku.“

V náročnej chvíli si strážte aj vlastnú rýchlosť. Dlhá prednáška často uzatvorí rozhovor skôr, než sa dozviete podstatné. Jedna pokojná otázka môže priniesť viac než päť dobre mienených rád.

Dôležité je nesnažiť sa za každú cenu opraviť náladu dieťaťa. Vypočutie samo osebe môže byť prvou formou podpory.

Skúška do praxe: Pri najbližšej sťažnosti dieťaťa najskôr zhrňte jeho pocit jednou vetou. Potom položte jednu otvorenú otázku. Radu si nechajte až na chvíľu, keď budete vedieť, o čo naozaj ide.