Keď dieťa nezapadne do kolektívu

Rozlišujte nepríjemnosť od opakovaného ubližovania

Dieťa povie, že ho ostatní nechceli do hry. Pre rodiča je to bolestivé počuť. Zároveň z jedného výroku ešte nevieme, či išlo o nedorozumenie, jednorazové odmietnutie alebo dlhodobejšie vylučovanie. Prvým krokom je pokojne zistiť okolnosti.

Pýtajte sa konkrétne: „Kto tam bol? Čo povedali? Stáva sa to často? Ako si zareagoval?“ Nespochybňujte pocit dieťaťa, ale neoznačujte bez dôkazov ostatné deti za zlomyseľné. Potrebujete oddeliť pozorované udalosti od domnienok.

Ak ide o jednorazovú situáciu, môžete nacvičiť jednoduchú vetu: „Môžem sa pridať v ďalšom kole?“ alebo „S kým by som si mohol zahrať niečo iné?“ Nejde o povinnosť získať si každého. Dieťa má právo hľadať prostredie, kde sa cíti prijímané.

Pri opakovanom ponižovaní, vyhrážkach alebo obavách o bezpečie nečakajte, že to dieťa vyrieši samo. Zachyťte konkrétne udalosti, spojte sa so školou či zodpovedným dospelým a dohodnite ďalší postup. Ak je dieťa výrazne zasiahnuté, vyhľadajte primeranú odbornú pomoc.

Ak dieťa nechce rozprávať hneď, ponúknite mu neskoršiu chvíľu. Zároveň dajte najavo, že v prípade ohrozenia bezpečia konáte bez odkladu.

Skúška do praxe: Namiesto okamžitej rady si pripravte tri otázky na zistenie faktov. Potom spolu s dieťaťom vyberte jeden malý bezpečný krok, ktorý mu pomôže získať viac možností.