Sebareflexia, ktorá niečo odhalí

Pozorujte správanie skôr, než sa ohodnotíte

Po nepodarenom rozhovore si možno poviete: „Vždy sa vyjadrujem zle.“ Taká veta však nie je pozorovanie, ale široký súd. Sebareflexia je užitočnejšia, keď oddelíte udalosť, vlastnú interpretáciu a ďalší pokus.

Napríklad: „Na porade som prerušil kolegyňu dvakrát“ je pomerne konkrétny opis. „Som nevychovaný“ je nálepka, ktorá vám nepovie, čo zmeniť. „Pri ďalšom nesúhlase počkám, kým kolegyňa dokončí vetu, a najskôr zhrniem jej argument“ je vykonateľný plán.

Na konci dňa skúste stručne odpovedať na tri otázky: Kedy som reagoval dobre? Kde vznikol problém? Aký malý krok by som nabudúce zmenil? Nemusíte písať rozsiahly denník. Dôležité je pravidelne zbierať príklady, nie vyrábať o sebe konečný verdikt.

Vyhýbajte sa aj opačnej pasci: pripisovaniu všetkého iba okolnostiam. Ak kolega na vás reagoval podráždene, možno mal ťažký deň; možno ste však aj vy položili otázku nejasne. Bez ďalších informácií nepoznáte celý príbeh.

Sebareflexia má hranice. Nekonečné rozoberanie každého slova môže zväčšiť neistotu a nenahrádza odpočinok ani rozhovor s druhým človekom. Ak sa k rovnakej myšlienke vraciate bez nových zistení, skúste ju premeniť na jeden malý pokus.

Skúška do praxe: Spíšte jednu nedávnu situáciu v troch vetách: „Stalo sa…“, „Vysvetľoval som si to ako…“, „Nabudúce overím alebo skúsim…“. Rozdiel medzi opisom a nálepkou je základom presnejšieho učenia.